Sobota 13. júl večer, Pohoda 2025, Trenčín.
Niektorí už odchádzali na vlak, iní sa ešte stále spamätávali z Iggyho panevných výpadov. No keď o 21:27 na hlavné pódium nastúpili Josh Homme a spol., vzduchom sa rozlialo tajuplno a očakávanie.
Určite príde niečo veľké, len či sa to bude dať počúvať…
QOTSA hrali podľa môjho pozorovania 80 minút. Koncert jednej z najštýlovejších, najoriginálnejších a najhravejších kapiel toho streamu, ktorý je hneď vedľa mainstreamu – v plnej stabilnej zostave, s výberom, ktorý prešiel takmer všetkými ich albumami. V takomto prípade je 80 minút ten najväčší z možných darov. Druhý najväčší dar, ktorý mi koncert nadelil je neistota, čo sa týka mojej sexuálnej orientácie… trvá dodnes.
Zazneli piesne z Villains, Like a Clockwork (My God is The Sun, I Sat by the Ocean, Smooth Sailing, I Appear Missing), Era Vulgaris (Make it Witchu), Lullabies to Paralyze (In My Head) a Songs for the Deaf (Go with the Flow, No One Knows). Zdalo sa, že set bol veľmi starostlivo pripravený ako prierez ich tvorbou.
Predsa mali vystúpiť už v roku 2024 a vyzerá to, že dĺžka setu mala byť pre fanúšikov zadosťučinením. Pre mňa bola.
Hrali i nové skladby, ale novému albumu ako celku by som sa rád povenoval v samostatnom príspevku. Čoskoro.
Čo ma prekvapilo, a to veľmi príjemne, bola generačná pestrosť spievajúceho aktívneho publika. Texty z Like a Clockwork, Era Vulgaris a Songs for the Deaf spievali zástupcovia všetkých možných vekov. To určite chalani z kapely ocenili.
Už po prvých dvoch skladbách Josh (spev, gitara) a Michael (basa) zahodili vrchnú vrstvu šatov. Už bolo po zotmení, ale stále bolo dosť teplo. Bolo zábavné nasledujúcu polhodinu sledovať Josha, ako hrá so stoporenými bradavkami.
Dalo to zážitku funny šmrnc a zapadalo to do mojej predstavy o ich estetike.
Jeho charizma a prežívanie pri hraní majú pre mňa obrovské čaro – je hypnotický, príťažlivý, zároveň sa javí ako krehký a drsný a shy a frajer. A tiež, že už jednoznačne niekedy sedel. Josh bol všeobecne dosť prítomný na pódiu, napríklad pri závere Smooth Sailing vrhal ostré tanečné kreácie s gitarou, zatiaľ čo hral úvodný gitarový riff do gradujúcej mely, ktorú produkoval zvyšok kapely, a inštruoval vo finále koncertu Jona, ako bude vyzerať naťahovanie skladby.
Jeho uvoľnené panvové rytmické pohyby sú typické a takmer už legendárne, zvlášť pri jeho ťažkopádnej chôdzi. V ten deň však hral na rovnakom pódiu aj Iggy Pop, takže Hommeho chôdza a výpady, akokoľvek ikonické, v sobotnom festivalovom zážitku bohužiaľ zanikli. Aspoň pre ostatných poslucháčov.
Outfity QOTSA boli predvídateľné. To znamená nedbalosť a nulový kalkul, rock´n´roll a California. Troy s Deanom v elegantných oblekových kreáciách s fajnovými blúzami, Michael v bielom wife-beater tielku, Jon v tričku Chevy Metal – kapela, kde momentálne hrá Shane Hawkins, syn zosnulého Taylora Hawkinsa, bubeníka Foo Fighters (a predtým aj Alanis Morissette). Taylor Hawkins zomrel len prednedávnom, a ten detail na tričku pre zasvätených dotváral scénu.
Josh zhodil koženku a ukázal tmavé tielko a hlavne to, ako si špeciálnym spôsobom upína pracku opasku na boku a nie vpredu, aby do nej pri hraní stále nemlátil gitarou.
Predná línia – Troy, Josh a Michael – robila svoju rock-god show. Troy kostýmom, gitarovou technikou a doplnkovými nástrojmi. Na konci pustil gitaru na zem, ale nebolo to z výšky, len decentne. Michael hádzal vyzývavé pohľady do publika a dodával trošku takej dobiedzavej agresie.
Spomenul som ako Josh tancoval a vlnil panvou, a je potrebné doplniť ten jeho nezameniteľný šarm predával ženám i mužom v publiku pomerne lacno a často. Nadväzoval očný kontakt, žmurkal, usmieval sa kútikom. Tesne po polovici potreboval doplniť silu, napil sa z čarovnej fľaštičky a niekde ku koncu prebral Michaelovi cigaretu a začal kreovať sólo. Vyzerá to, že sú na silené pózy už starí, takže sa ich publikum nedočkalo. Namiesto toho sme dostali dávku elegantnej, uvoľnenej, precítenej frajeriny. Miestami sa zdalo, že si to na pódiu užívajú, a že reakcie publika im celkom lahodia.
Zvuk som skúšal so špeciálnymi koncertnými plugmi aj bez a povedzme, že som čakal niečo oveľa horšie, než som dostal. Verím, že zvučiť Queens of the Stone Age nie je vôbec jednoduché, a že zaručiť, aby odzneli v rovnakej kvalite priamočiarejšie veci ako Go With the Flow a následne vrstvená I Appear Missing plná subtílnych harmónií, je takmer nemožné. Všetko, čo odznelo, bolo rozoznateľné. Všetko, čo bolo treba vyznelo.
Práve spomenuté dve kontrastné skladby, spolu s God is the Sun a No One Knows, dokázali preliať tzv. dualizmus ich tvorby – energia vypaľovačiek verzus potemnelosť zamýšľačiek – do jedného funkčného celku, ktorý zachvátil celý priestor.
Keď píšem o dualizme, beriem to ako taký prvý dojem, ktorý môže prebehnutie tvorbou QOTSA vytvoriť. Ja si osobne myslím, že Josh a Troy majú naozaj špecifické chápanie toho, čo je priamočiare, čo je popík a čo sú oni, a že nejaké dve distinktívne polohy sú ilúzia.
Sóla boli odohraté perfektne. Samozrejme, pri tom počte ornamentov, ktoré Troy a Josh vsádzajú do najnepravdepodobnejších zákutí skladieb, sa všetko chytiť nedalo. Rôzne prekvapká pre publikum prebehli aj počas Make it Witchu či No One Knows.
Vlastne jediná vec, ktorá mi na koncerte prefrčala cez nos bola dohrávka Make it Witchu, ktorú Josh spieval s publikom. Vznikol z toho taký generický gitarový bluesový jam, ktorý zobral tej piesni grády. Tá geniálna humoreskná jednoduchosť skladby sa obrátila proti nej, keď sa zmenila na temna-pustý jamík. Nič strašné ani zásadné, ale práve kvôli tomu to bolo cítiť.
Zažiť QOTSA v klube, alebo neveľkej venue… to už asi možné nebude takže…
…celkovo to bol koncert, ktorý naplnil všetko, čo si môžeš od Queens of the Stone Age priať. Starostlivo vyvážený výber skladieb. Prítomnosť lídra, ktorý nehrá na mýtus, ale ho jednoducho žije a umiera na pódiu. Energia, ktorá spája generácie v jednom prúde hluku, šarmu, potu, divnosti, humoru a preciťovania. Tancujúca panva, vypaľovačky a potemnelé harmónie. Všetko tam bolo. A ešte aj tie bradavky.
Celá debata | RSS tejto debaty